Ach, ako mi chýba...

Autor: Dalibor Ondrej | 23.7.2015 o 15:53 | Karma článku: 3,65 | Prečítané:  798x

...tak veľmi. Asi som si až príliš zvykol a zo začiatku som ani nevnímal, že mi chýba. Možno aj tým, že sa ešte stále trocha obzerám a zvykám na nové prostredie a nových ľudí. Teraz už vnímam, že mi chýba.

Po piatich rokoch som sa vrátil do Košíc. Myslím služobne. Stal sa zo mňa "bytovkár". A tak si zvykám na život v bytovke a napriek tomu, že v bytovke je zvukov dosť, napriek tomu mi chýba práve ten zvuk, ktorí mnohých vyruší. Ale verím, že ešte viacerých pozve k zamysleniu sa, ale viac k rozhovoru. Teda k modlitbe.

Áno, je to hlas zvonov. Hlas, ktorý by pozýval ľudí tohto, teraz už nášho, sídliska do Božieho domu. Aj ten ešte nie je hotový, ale ten hlas,  ktorý by volal, ktorý by znel. Som si vedomý toho, že až raz tu zaznie, tak mnohým bude vadiť a bude to skôr otázka času a zvyku. Ale potrebujeme hlas, ktorý nám pripomenie: "Človeče spomaľ. Zastav sa na chvíľu a zamysli sa. Kde je tvoje srdce? Kde je tvoj čas? Kde je tvoj život?" Zvuk zvonov mi pripomína, že Boh nezabúda na svoj ľud. Nezabúda na tých, za ktorých priniesol obetu. Nezabúda na tých, na kom mu záleží.

Kým tu zvony zaznejú, kým sa rozozvučia nad týmto sídliskom, dovtedy môžeme urobiť čosi iné. Každý z nás. Môžeme rozozvučať naše srdce. Rozozvučať ho pre ľudí.... i pre Boha.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéfa ÚPN Krajňáka považovali za cuciaka, teraz je pre koalíciu diktátor

Šéf Ústavu pamäti národa viedol spor s českým ministrom financií Andrejom Babišom a zamestnancami, ktorí mali blízko k extrémizmu.


Už ste čítali?